História vzniku Podporného pohrebného združenia na Slovensku

 

„V období veľkej hospodárskej krízy, okrem politickej organizovanosti hľadali revolučné masy východisko i v združovaní sa občanov, bez rozdielu národnosti a vyznania v podporných združeniach, aby si tak vzájomne pomáhali, a práve v najťažšom období vedeli vzájomnou úctou a podporou pomáhať svojim rodinám,“

Združenie vzniklo na zasadnutí 11. marca 1928 za prítomnosti 60 občanov obce Betliar, ktorí sa rozhodli založiť si bez rozdielu vyznania a národnosti spolok. Na tomto významnom zasadaní schválili program združenia, stanovy a zvolili výbor. Cieľ a program združenia bol zakotvený v prvých stanovách: “Vzájomné podporovanie sa členov v prípade úmrtia a postaranie sa o slušný pohreb zosnulého“. Toto poslanie združenia sa zachovalo dodnes. Založenie združenia bolo vzácnym pokrokovým skutkom. Veď šlo o organizáciu, ktorá mala zabezpečovať svoj cieľ a program v úzkej zomknutosti členov, vo vzájomnej pomoci bez ohľadu na národné a náboženské presvedčenie, sociálne a triedne rozdiely. Stanovy boli Ministerstvom vnútra v Prahe schválené až 4. decembra 1929. Finančné prostriedky na činnosť získavali z členských príspevkov, ale aj z ochotníckej divadelnej činnosti.

Zakladatelia

Hybnou silou pri zrode združenia boli Július Koššuth a Ján Macko. V roku 1925 prišiel Macko z Liptovského Mikuláša do Betliara za správcu ľudovej školy. Koššuth sa s ním spriatelil. Priateľstvo sa utužilo natoľko, že Macko býval častým hosťom u Koššuthovcov. Bol to skúsený organizátor osvetovej činnosti a zanietený ochotnícky divadelník. Koššuth mu vyjavil svoju myšlienku a zámer založiť podporný spolok na zabezpečenie slušného pochovávania mŕtvych. Macko ho v tom jednoznačne podporil. Po viacerých rozhovoroch sa zhodli na forme svojpomocného združenia a vypracovali návrh jeho programových cieľov a stanov. Potom rozvinuli propagáciu o potrebe združenia a súčasne získavali zakladajúcich členov. Bola to zdĺhavá a náročná práca.  11. marca 1928 na  zakladajúcom zhromaždení schválili program združenia, stanovy a zvolili výbor, ktorý plne podporovaný členstvom mal zabezpečovať všetky organizačné a finančné práce združenia. Predsedom združenia sa stal Ján Macko, podpredsedom Juraj Ďurman, tajomníkom, dušou združenia Július Koššuth, ktorý zároveň bol zapisovateľom a zabezpečoval aj účtovné práce s pokladníkom Karolom Kanabom. Za členov dozorného výboru boli zvolení Pavel Gampe a Mária Miklóšiková.

Prvé roky

Nestačilo iba založiť združenie, a viac sa o neho nestarať, či ponechať ho na vlastný vývoj. Bolo potrebné sa oň starať a pestovať ho ako zasadený stromček, aby zmocnelo, rozrástlo sa v mohutný strom a prinášalo želané ovocie. Toho si bol vedomý aj Koššuth s členmi výboru. Popri zabezpečovaní konkrétnej činnosti združenia neúnavne pokračoval v získavaní ďalších členov, a to aj v susedných obciach a neskôr i v širšom okolí. Ešte pred schválením stanov vznikli odbočky vo vtedajšej Veľkej a Malej Polome, neskôr k nim pribudli i v Nižnej Slanej, Vlachove, Pači, Ochtinej a v Rožňavskom Bystrom. V roku 1930 sa počet členov združenia rozšíril na 580, z nich takmer polovicu tvorili Betliarčania.

Prvé prijaté členské príspevky nestačili pokryť vzniknuté náklady, preto funkcionári združenia vylepšovali hospodárenie aj z iných zdrojov, najmä hrávali divadlo a zisk z nich venovali na ciele združenia.

Až do 16. februára 1930 úlohy ústredia združenia vykonávali funkcionári odbočky v Betliari. Vtedy na zasadnutí tejto odbočky sa ústredie osamostatnilo a začalo zabezpečovať všetky práva a povinnosti. Prvé riadne Valné zhromaždenie združenia za účasti volených delegátov z odbočiek, ktoré sa uskutočnilo 22. februára 1931 v Betliari, zvolilo do ústredného výboru za predsedu Jána Macka, podpredsedu Jána Lenga z Ochtinej, účtovníka Júliusa Koššutha, pokladníka Štefana Rybára a za zapisovateľa Gejzu Kurcinu.

Obdobie rastu

Po základnom organizačnom usporiadaní združenia Ústredný výbor venoval mimoriadnu starostlivosť rozvoju a narastaniu jeho členov a odbočiek. Svedčia o tom aj výsledky dosiahnuté v tejto oblasti za prvých desať rokov trvania združenia. Bolo založených 144 odbočiek a členská základňa vzrástla z pôvodných 60 na dvanásťtisíc členov. Najviac odbočiek vzniklo v rokoch 1932 (24), 1933 (25) a 1935 (29). Združenie obrazne povedané prekročilo hranice Gemera už v roku 1931. Zapustilo korene najprv za Volovcom v údolí Hnilca, potom na Spiši, pod Tatrami, na Horehroní ba i v Honte. Do roku 1938 vznikli odbočky v okresných mestách Spišská Nová Ves, Poprad, Rožňava, Rimavská Sobota, Lučenec, Prešov, Zvolen, Trebišov a Banská Bystrica.

Roky vojny

V máji 1938 sa konali oslavy 10. výročia založenia združenia. Od novembra prišlo ťažké obdobie. Na základe rozhodnutia viedenskej arbitráže bola v novembri 1938 južná časť Slovenska odstúpená horthyovskému Maďarsku. Na odstúpenom území bolo 40 odbočiek. Vďaka iniciatíve niektorých členov rožňavskej odbočky, ktorí vytvorili vlastné spolkové ústredie v Rožňave, prežili vojnové obdobie. O zachovanie odbočiek sa zaslúžili najmä bývalí funkcionári ústredia v Betliari Ján Pémer, Martin Starna a Jakub Zmajkovič. Po oslobodení sa odbočky roku 1945 vrátili späť do ústredia. Pravdaže toto navrátenie si vyžiadalo veľa úsilia a trpezlivosti pri rôznych jednaniach vtedajších funkcionárov Združenia, avšak dobrá vec nakoniec zvíťazila.

Boj o existenciu

Povojnové politicko-spoločenské a ekonomické podmienky si po roku 1945 vyžiadali zmenu stanov združenia. Základný účel a ciele spolku sa však zachovali. Upravené stanovy Povereníctvo vnútra schválilo v septembri 1946. Po zmene režimu roku 1948 sa zmenili aj názory na existenciu spolkov. Bolo potrebné vynaložiť veľmi veľa síl na obranu združenia. Po húževnatých rokovaniach na kompetentných orgánoch v Prahe a v Bratislave bolo združenie zaradené medzi spolky, ktoré neboli zrušené. V jednom z argumentov z roku 1957, ktorý sa prihováral za jeho ponechanie, sa uvádzajú tieto dôvody, citujem „Politická a masová práca uvedeného spolku je slabá. Jeho členovia sú najmä robotníci, dôchodcovia a sociálne slabšie založení občania, ktorým poskytnutie podpôr v prípade úmrtia pomôže čiastočne pokryť výdavky spojené s pohrebom. Ide o starý spolok, ktorého členovia platia príspevky už viac rokov, takže zrušením tohto by sa cítili občania ukrivdení a došlo by zo strany členov k značnej nespokojnosti. Sme toho názoru, aby existencia uvedeného spolku bola i naďalej ponechaná s poznámkou, aby sa ústredie spolku viac staralo o činnosť a hospodárenie jednotlivých odbočiek.” koniec citátu.

V rámci týchto rokovaní došlo k čiastočným organizačným zmenám v stanovách. Pozmenené stanovy združenia boli schválené v auguste 1958. O zrušenie a likvidáciu spolku usilovala predovšetkým štátna poisťovňa. V oblasti poisťovania nechcela mať konkurenta a plánovala po jeho zákaze prevziať majetok združenia a jeho členov ako budúcich poistencov. To sa jej však nepodarilo. Dosiahla iba obmedzenie pôsobenia a činnosti združenia. Ústrednými štátnomocenskými orgánmi mu bolo určené mať najviac 200 odbočiek na Slovensku. Po naplnení tohoto limitu sa mohli nové odbočky zakladať len v prípade, ak niektoré zanikli. Zákaz zakladania ďalších odbočiek bol zdrvujúci. Jeho dôsledky pociťujú aj dnes.

Po roku 1989

Po revolučných zmenách v spoločnosti roku 1989 stratili platnosť všetky obmedzenia činnosti a otvorili sa dvere pôsobenia na Slovensku dokorán. Boli založené nové odbočky, aktuálne tak má Podporné pohrebné združenie 214 odbočiek.

Na XXIX. Valnom zhromaždení PPZ, ktoré sa konalo dňa 7.júna 2014, sa zmenil názov z Pohrebného podporného združenia na Podporné pohrebné združenie na Slovensku.

Podporné pohrebné združenie ukázalo za 90 rokov svojho trvania silu a opodstatnenosť svojej existencie. S prehľadom a cťou zvládlo ťažké chvíle, keď hrozil zánik. Dokázalo sa prispôsobiť novým podmienkam a nájsť vhodné riešenia. Nikdy však nezabúdalo na to hlavné, pomoc a podporu ľuďom v ťažkých chvíľach, na ľudský prístup. A to v súčasnosti nie je málo. Výhodou PPZ je hlavne to, že to nie je neosobná mašinéria veľkej poisťovne, ale je v nej osobný a ľudský prístup. Je to devíza, ktorú v súčasnosti ponúka v poisťovníctve málokto.

Organizačná štruktúra združenia

Najvyšším orgánom Združenia je Valné zhromaždenie. Správna rada je riadiacim a výkonným orgánom Združenia v období medzi valnými zhromaždeniami. Operatívnym orgánom je Predsedníctvo Správnej rady PPZ, ktoré sa schádza raz mesačne. Nezávislým kontrolným orgánom Združenia je Dozorná rada, ktorá raz štvrťročne preveruje celú činnosť združenia, ktorá je riadená Stanovami PPZ. Tie sú aktualizované a schvaľované Valným zhromaždením. Miestne odbočky vykonávajú činnosť Združenia v obciach a mestách podľa Stanov, Uznesení Správnej rady a Uznesení Predsedníctva Správnej rady a Organizačného poriadku. Odbočky nemajú samostatnú právnu subjektivitu. Metodickú a administratívnu činnosť vykonáva Kancelária Ústredia v Betliari s dvoma zamestnancami v úzkej súčinnosti s Predsedníctvom.

Predsedovia Ústredného výboru Pohrebného podporného združenia

Ján Macko (1928 – 1933)

Gejza Kurcina (1933 – 1936)

Gejza Takáč (1936 – 1938)

Štefan Ďurman (1938 – 1939)

Ondrej Plavucha (1939 – 1944)

Ľudovít Papcún (1944 – 1959)

Emil Barbierik (1959 – 1980)

Jozef Dulík (1980 – 2004)

Viliam Grieger (2004 – súčasnosť)

 

V súčasnosti je v združení cca 46 000 členov organizovaných v 214 odbočkách, čo dokumentuje, že opätovne dochádza k zakladaniu nových odbočiek.

 

Podmienky vstupu za člena združenia

 

Členom Združenia sa môže stať každý občan Slovenskej republiky a Európskej únie vo veku od 18 – 55 rokov, na základe prihlášky. Členstvo môže byť  len v jednej odbočke, člen si môže zvoli aj násobok členského príspevku.  Podmienkou pre vstup je zaplatenie jednorazového zápisného, ktoré je odstupňované podľa veku vstupujúceho (0,00 € od 18 – 35 rokov,  5,00 € od 35 – 45 rokov,  10,00 € od 45 – 55 rokov), alikvotnej čiastke členského príspevku a jeho násobku a registračného poplatku. Každoročne je člen povinný platiť  členský príspevok a jeho násobok v stanovenej výške a v stanovených termínoch, najneskôr do 30.6. kalendárneho roka.  Od 1.1.2017 je členský príspevok 15,00 € a jeho násobky.

 

 Na čo majú členovia  podľa Stanov PPZ nárok

Pri úmrtí člena majú pozostalí po predložení úmrtného listu/overená fotokópia/ nárok na  pohrebnú podporu, ktorá slúži  na úhradu  nákladov spojených s pohrebom.  Ak  zomrelý člen Združenia  vstúpil do PPZ  pred rokom 2011, pozostalí majú nárok na pohrebnú podporu vo výške 420,- €.  V prípade úmrtia člena, majú pozostalí nárok na pohrebnú podporu podľa dĺžky členstva a to: nad 15 rokov trvania členstva  420,- € a jej násobky,  od 10 do 15 rokov trvania  členstva 295,00 € a jej násobky, od 5 do 10 rokov členstva 220,00 € a jej násobky, od 1 do 5 rokov členstva 145,00 € a jej násobky. V prípade úmrtia na smrteľný úraz podmienka najmenej 1 roka členstva nemusí byť dodržaná.

 

 

Július Koššuth (1882 – 1953) – Zakladateľ PPZ na Slovensku

 

Pochádzal z remeselníckej rodiny. Narodil sa v Betliari 28. decembra 1882. Otec Ján bol zámočníkom, matka Anna, rod. Bušáková, sa starala o rodinu a domáce hospodárstvo. Po skončení vzdelávania v miestnej ev. škole sa vyučil u otca za zámočníka.

Rodičovské prostredie mu umožňovalo získavať ďalšie vedomosti a rozširovať svoj vzdelanostný a spoločenský obzor. V otcovej dielni vnikol do tajomstiev spracovávania železa. Veď otec nebol obyčajným zámočníkom. Bol zručným majstrom, ktorý vyrábal rôzne úžitkové predmety, napr. mlynčeky na mak, kávu, šrotovníky a pod. A mladý Július sa tomuto majstrovstvu naučil natoľko, že po tovarišskej vandrovke a po otcovej smrti prevzal dielňu a pokračoval v otcových šľapajach.

Tento rod Koššuthovcov  (v obci ich bolo viac) mal svoju osobitosť v tom, že jeho členovia sa oddávna venovali hudbe. Boli v obci i na okolí známymi ľudovými hudobníkmi a láska k hudbe sa prenášala z pokolenia na pokolenie. Júliusov otec založil roku 1885 v obci hasičskú hudbu. Bol jej kapelníkom. Mala osem členov, všetci boli Koššuthovci. Súčasne bol kantorom ev. cirkvi. Aj mladý Július sa venoval hudbe. Roku 1925 prevzal po otcovi kantorstvo, ktoré vykonával až do roku 1947.

Ako člen obecného zastupiteľstva bol pokladníkom obce, prehliadačom mŕtvol a pri výskyte infekčných chorôb dezinfikoval obydlia postihnutých občanov. Ťažké sociálne podmienky po prvej svetovej vojne znemožňovali, najmä chudobným, dôstojne pochovať zomrelých. Hľadal možnosti a spôsoby ako im pomôcť a zlepšiť ich finančné postavenie. Nachádzal ich vo vzájomnej  pomoci občanov prostredníctvom združenia /spolku/, do ktorého by jeho členovia mesačne platili malé členské poplatky a z takto vytvoreného fondu by sa pri úmrtí člena vyplatila peňažná podpora na pohreb. S podobnou svojpomocou sa stretával aj na svojich tovarišských vandrovkách. Trvalo dlhší čas, kým pre realizáciu tejto myšlienky získal miestnych občanov. Dňa 11. marca 1928 za prítomnosti 60 občanov vzniklo v obci pohrebné podporné združenie. Prítomní schválili program združenia, stanovy a zvolili výbor. V stanovách bol zakotvený cieľ a program združenia: „Vzájomné podporovanie sa členov v prípade úmrtia a postaranie sa o slušný pohreb zosnulého“. Stanovy boli Ministerstvom vnútra v Prahe schválené 4. decembra 1929. Združenie nepôsobilo iba v Betliari. Prvé jeho odbočky vznikli v okolitých obciach. Neskôr boli zakladané takmer po celom Slovensku. Roku 1930 sa vytvorilo Ústredie Pohrebného podporného združenia na Slovensku, so sídlom v Betliari. Prekonalo všetky nástrahy a ťažké obdobia a roku 1991 malo v 200 odbočkách cca 60 tisíc členov.

Na prípravných prácach spojených so založením združenia sa najviac podieľal Július Koššuth, prvý tajomník združenia, ktorý bol jeho mimoriadne aktívnym členom až do svojej smrti 11. júna 1953. Pri príležitosti 40. výročia založenia združenia mu na hrobe odhalili pamätnú tabuľu s textom: „Tu odpočíva zakladateľ PPZ na Slovensku Július Koššuth, 1982 –1953, z príležitosti 40. výročia založenia združenia na večnú pamäť od odbočiek“.

 

Z cyklu: S vďakou spomíname

Ján Šlosár, Rožňava